Moment tu a teraz. Vždy mi vadilo, keď o tom niekto hovoril, lebo každý s tým narábal tak, že vie o čom hovorí, ale nikto nehovorí o tom ako to dosiahnuť a čo to presne znamená. Nikto to naozaj nevysvetlil. Preto mi vždy vadili veľké výroky tohoto typu. Lebo i keď sa to zdá, nie je to až také jednoduché. Až som natrafila na knihu od Eckhart Tolle - The Power of Now (Sila prítomného okamihu). On opisuje, že sa nemáme zameriavať na to, čo sa udialo, alebo čo má byť. To čo sa udialo je minulosť a ak ju stále vyťahujeme, tak vlastne to nie je minulosť, lebo si to prežívame teraz, keď na to myslíme, čiže je to prítomnosť. Tiež nemáme rozmýšľať nad budúcnosťou, lebo sa môžeme trápiť niečím, čo sa dosť pravdepodobne nikdy nestane a zbytočne si vyvolávame strachy, beznádej alebo frustráciu (toto môže fungovať aj opačne, že myslíme na minulosť, na príjemné zážitky, alebo sa myslíme na to čo sa má udiať a tešíme sa nato, to je tiež útek od prítomného okamihu). Od Eckharta som sa naučila, že jediné, na čo sa máme zamerať a na čo máme sústrediť svoju energiu je to, aby sme sa cítili dobre v danom okamihu. A takto ísť životom krôčik po krôčiku, deň po dni. 
Ja som verila, že som v prítomnom okamihu, ale zároveň som sa trápila nad tým, čo sa mi živote udialo, alebo čoho som sa bála, čiže v mojom svete som bola v prítomnom okamihu s mojími strachmi a trápeniami. Ale to už nie je prítomný okamih.

Včera večer som sa začala cítiť trošku mizerne. Strávila som dlhší čas na instagrame a sledovala som, ako sa všetkým darí a ako sú šťastni, čo vo mne samozrejme vyvolalo zvláštny pocit. Začala som sa zamýšľať nad sebou, svojou prácou, či robím dosť, či som dosť kreatívna, atď., atď., atď., keďže moja práca a to, čo som 8 rokov tvorila, akoby sa dostalo do slepej ulice... Ráno som sa zobudila s dosť mizernou náladou a s pocitom strachu z budúcnosti. Čo bude ďalej, má moja práca zmysel? Zarobím si dosť na to, aby som vedela prežiť? Napĺňa ma moja práca? A už tie myšlienky začali, ten samozničujúci kolotoč myšlienok. Mala som nutkavý pocit začať pracovať ešte tvrdšie, aby mi nič neuniklo, aby som urobila všetko, čo je v mojich silách, aby som tvorila a darilo sa mo. Určite by som zvolila túto metódu ešte pred pár mesiacmi. Ale dnes, moje nové ja zvolilo inú metódu. Namiesto toho som si dala pár hodín voľno, sadla som si pod deku, pustila si obľúbený serial a sledovala, ako vonku sneží. Skúsila som aj v tichosti sedieť sama so sebou a upokojiť sa. Hľadala som odpovede, na mojich milion otázok, ktoré sa mi vynorili v myšlienkach. Až sa mi nakoniec podarilo cítiť sa dobre, išli sme na prechádzku v snehu a úplne som si to užila. Užila som si ten prítomný okamih. Lebo veď vlastne nič iné nemám, len ten prítomný okamih. Ako náhle z neho vystúpim, tak sa začnem cítiť nanič, začnú ma ovládať strachy a panika, či idem správnym smerom, či sa nemám snažiť viac a takto ľahko ma to vie vtiahnuť do toho zničujúceho kolotoča. Musím si ale tento pocit prítomného okamihu veľmi pečlivo strážiť, aby mi ho nenarušili spomínané samozničujúce myšlienky. Každý deň sa snažím nájsť si pre seba aspoň pár minút, aby som si tento pocit akoby upevnila. Či už si pustím hlasnú hudbu a zlepším si náladu, alebo si zacvičím, alebo len v tichosti sedím a snažím sa ponoriť hlboko do seba (zatiaľ iba niekoľko minút).

A ako som sa na svojej ceste sebarozvoja dozvedela, prítomný okamih a vedieť v ňom žiť, vedieť ho precítiť, je presne to, čo máme dosiahnuť. I keď sa mi to už teraz darí, nebolo to ale stále tak, dokonca donedávna som dokázala byť všade inde, len nie v prítomnom okamihu. Vždy som žila buď v “lepšej budúcnosti”, ktorú som si snívala a prdstavovala som si svoje úspechy, alebo som žila z nejakých zážitkov z minulosti. Stále som hľadala niečo nové, mala som rozpracovaných niekoľko projektov naraz, ktoré som ale nedokázala dokončiť, a kľudne som sa pustila do ďalšieho. Takisto som mala rozčítaných aj 10 kníh, ktoré som nevedela dočítať dokonca. Celý svoj život som neprečítala jedninú knihu do konca, teda až donedávna. Nedokázala som pozerať filmy s úplnou pozornosťou, sedela som zároveň aj na telefóne a stále robila aj 4 veci naraz, či už som odpovedala na správy, emaily, alebo robila príspevky pre sociálne siete. Robila som všetko možné, len aby som nebola v prítomnom okamihu, resp. v kľude sedela a sledovala film.
Vždy som sa rýchlo začala v nejakej aktivite “nudiť” a stále som hľadala niečo nové. Moja pozornosť bola dosť roztrúsená, nevedela som sa na nič stopercentne sústrediť a nemohla mi újsť žiadna akcia, seminár, stretnutie, na ktorom som chcela byť. Ku tomu ešte aj neustály vnútroný nepokoj, až roztržitosť a poruchy spánku. Noci boli pre mňa niekedy až utrpením. Jeden čas som verila tomu, že trpím poruchou ADHD, symptomy tomu naznačovali. 

Na mojom poslednom seminari, ktorý sa nazýval Bez Ega (No ego) som pochopila, prečo to tak je. Je to moje ego, ktoré hrá so mnou tieto hry. Ale hlavne som sa dozvedela, že ja nie som žiadne z týchto mojich správaní, že je to iba moje ego, ktoré si v minulosti prešlo nejakým nepríjemným zážitkom a teraz sa celý život podľa toho správa, resp. uteká pred tou nepríjemnou skúsenosťou z minulosti, lebo mu podvedome naháňa strach. My to vedome ani len netušíme a to je na tej hre ega to najrafinovanejšie. Samozrejme, že som nevedela, že to takto môže fungovať a ani, o akú spomienku ide. Týmto zistením sa mi veľmi uľavilo a potešila som sa, že sa s tým dá pracovať. Vždy som závidela pokojným a rozvážnym ľuďom. Ja som bola vždy roztržitá, až som trpela dosť silným vnútroným nepokojom, že som si ním vypestovala slabšiu neurózu. Dokonca som si nikdy nedovolila cítiť žiadne negatívne emócie, akonáhle nejaká prišla, mala som talent umelo si vytvoriť dobrú náladu pomýšľaním na lepšiu budúcnosť alebo minulosť a tak som unikala skutočným emóciám, unikala som prítomnému okamihu. Naštastie práca na sebe mi naozaj veľmi pomohla. 

A chcete vedieť, čo spôsoboval ten môj vnútorný nepokoj a vyhýbanie sa byť v prítomnom okamihu? Bol to strach, obrovský strach, až teror, ktorého som sa tak bála, ale neuvedomovala som si to. Málokto si toto uvedomuje, až kým sa nedostane prácou na sebe do bodu, kedy to jasne vidí.
Poviem vám príbeh. Celý život ma prenasledoval jeden a ten istý sen, bol veľmi živý a o to bol vlastne horší. V noci som si išla ľahnúť a zaspala a tu začal sen, že som sa zobudila. Zaujímave bolo to, že vždy som sa zobudila tam, kde som zaspala, neodohrávalo sa to na jednom mieste, ale na aktuálnom, kde som nocovala. O to bol ten sen živší. A cítila som, ako sa mi snaží nikto dostať do miestnosti, kde spím. Pozrela som sa na kľučku a videla som, ako sa pomaly otvára. Ja chcem utekať a zastaviť otváranie kľučky, ale nemohla som sa hnúť, bola som paralyzovaná, nedokázala som ani kričať. Bol to hrozný pocit, lebo som vedela, že ten, kto je za dverami prichadza, aby mi ublížil. Ak ste videli film trhlina, tam sa podobná situácia odohrávala. Keď som to pozerala, mala som pocit, akoby niekto zhmotnil moju najhrôzostrašnejšiu nočnú moru a tá scéna z filmu mi zostala hlboko zarytá v mojej mysli. Po dlhých rokoch som sa naučila zo sna kričať o pomoc, aby ma zobudili z tejto nočnej mory. Veľmi nepríjemný a živý sen. Keď som spala v izbe sama, musela som sa zamknúť a ak náhodou nebol kľúč vo dverách, prebdela som celú noc. A toto sa ťahalo so mnou celý život. Tento sen pravidelne prichádzal a odchádzal. Niekedy sa stalo, že dlhšie neprišiel aj niekoľko mesiacov, inokedy sa mi sníval niekoľko krát do týždňa. Strach zo zlých duchov a temnoty som mala celý život a dosť ma to ovplivňovalo. Nedokázala som v noci spať sama a úplná tma bola pre mňa nemysliteľná. Vyvolávala vo mne desivé pocity. Spávala som vždy pri televízore, alebo zapnutej lampe.

Až na spomínanom seminari Bez Ega som sa konečne tomuto strachu postavila. Ako som sa dozvedela, roztržitosť a neschopnosť byť v prítomnom okamihu spôsobovali obrovský strach, ktorý bol úzko spojený s týmto snom. V procese (terapií), ktorý som na tomto seminári podstúpila, som musela vojsť do tohoto sna, otvoriť dvere a postaviť sa tomu, čo na mňa číha. Pred procesom som mala neuveriteľný strach. Strach z toho, že to neprežijem, lebo som vedela, že sa idem postaviť môjmu hrôzostrašnému snu a verila som, že keď otvorím dvere, tak ma to zabije. Aj som sa rozlúčila s priateľom a na proces som si zobrala vedro, keďže mi bolo zo strachu až na zvracanie. Prišiel proces a keď ma moja terapeutka prevádzala emóciami, ktoré som v tom momente pociťovala a dostávala sa hlbšie a hlbšie do seba, zrazu som sa ocitla v mojom sne pred dverami, kľučka sa otvárala a ja som musela otvoriť dvere. Dych som mala zrýchlený, akoby som šprintovala a srdce mi od strachu neuveriteľne búšilo. Moja terapeutka ma vyzvala, aby som si na pomoc zavolala Boha, anjela strážneho, alebo kohokoľvek, kto by mi pomohol cítiť sa bezpečne. Cítila som ich prítomnosť, vďaka čomu som sa cítila bezpečne a tak som otvorila dvere. Za dverami bola úplná tma, videla som iba svietiace oči, ktoré vo mne vyvolávali neuveriteľnú hrôzu, lebo som vedela, že tam stojí temná bytosť z mojich najstrašnejších snov a predstáv, sám diabol. Musela som sa mu ale postaviť, tak som otvorila dvere a postavila sa tvárou v tvar týmto svietiacim očiam. To čo sa so mnou v tom momente odohrávalo, neviem celkom slovami popísať, bol to ale boj o život. Travlo to možno celé maximálne minútu alebo dve, ale ja som mala pocit, že to trvalo celú večnosť. S pomocou Boha sme spoločne tento boj vyhrali a vo mne zrazu nastal neuveriteľný pokoj, uvoľnenie a videla som všade svetlo, ja som vyhrala boj o život. Cítila som, že temná bytosť so svietiacimi očami je navždy preč. Zrazu som mala pocit, akoby som sa znovu narodila, videla som, ako ma v perinke podávajú mojej mamine do náručia. Narodila som sa z tej temnoty, ktorá ma prenasledovala celý život. Ako išiel proces ďalej a ja som si išla vyriešiť podrobnosti tohoto zážitku, dozvedela som sa, prečo to tak bolo. Toto temno a neuveriteľný strach, ktorý spôsoboval moju roztržitosť a neshocpnosť byť v prítomnom okamihu sa ťahal naším rodom v našej DNA, trpí tým moja mamina a trpel tým aj jej otec. Oni to dostali do vienka od našej rodovej línie. Takto sa ťahajú niektoré traumy a strachy z generácie na generáciu, bez toho, aby sme o tom vedeli. Mne sa konečne podarilo sa z tohoto strachu vymaniť a oslobodiť sa. Od vtedy sa mi sen vrátil po pár dňoch, ale bol iný, išla som otvoriť dvere a tam bol niekto, koho poznám a len chcel so mnou hovoriť. Od vtedy sa už sen nikdy nevrátil.

Tomuto môjmu problému s vnútorným nepokojom a roztržitosťou alebo ADHD (ako som si ja myslela), nebol ešte celkom koniec. Odstránenie si môjho najväčšieho strachu som nadobudla schopnosť byť v kľude a v prítomnom okamihu. Ale tiež som zrazu nevedela utiecť svojím emóciám, ktoré prichádzali a ja som bola zdesená, čo všetko sa vynára. Nevedela som tomu uniknúť, lebo som si mojím silným procesom odstránila svoje “barličky”, ktoré mi celý život pomáhali unikať pred negatívnymi emóciami a strachmi. Barličky typu, vtipkovanie, smiech v nepríjemných situáciách, umelé vytváranie dobrej nálady myslením na lepšiu budúcnosť, stále sa udržiavať zaneprázdnená, stále hľadať niečo nové, len aby som nepociťovala negatívne emócie. Zrazu som nadobúdala veľmi silný pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Našťastie tieto semináre sú nastavené tak, že z nich odchádzate vyčistení od najväčších tráum / trápení.

Zrazu som nadobudla silný pocit, akoby som stratila pevnú pôdu pod nohami. Ťažko sa mi to vysvetľuje, ale všetko bolo akosi neuchopiteľné a vzďaľovalo sa mi to, čo spôsobovalo znovu strach. A tak som sa v ďalšom procese zase ponorila do tohoto obrovského strachu a pocitu, že som stratila pôdu pod nohami. Za týmto pocitom sa skrývala spomienka z detstva. Keď som bola malá, asi 7 ročná, boli sme na dovolenke v Grécku a ja som sa tam topila. V tomto procese som pochopila, že to bola pre mňa obrovská trauma, o ktorej som netušila, že mala až taký veľký vplyv na moje správanie. Musela som sa vrátiť do tejto spomienky a prežiť si ju, zrazu som bola tam, topila som sa, bojovala som s vodou. Vtedy som pochopila, prečo som nadobudla pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami, moje telo si potrebovalo vyriešiť ďalší veľký strach, ktorý silno ovplivňoval moje správanie. Ten strach bol strach zo smrti a tak som sa tomuto strachu otvorila a postavila sa mu. Nech to už znie akokoľvek bizarne, v tomto procese som umrela, klesla som na dno oceanu a prežila som tým ten druhý obrovský strach môjho života. Moje telo ale nechcelo zomrieť a tak som sa začala znovu šplhať hore nad hladinu a bojovala som s vodou, bol to dosť dlhý boj, celú ma triaslo, divoko som zamätala nohami a rukami, akoby som sa znovu topila a bojovala o život, až som konečne aj tento boj vyhrala a mohla som sa konečne nadýchnuť. Prišilo neuveriteľné ticho, pokoj a uvolnenie. Vedela som, že už je dobre, už som v bezpečí.

Od týchto dvoch silných procesov som ako iný človek. Ináč reágujem v rôznych situáciách. Som pokojná, roztržitosť a neustály vnútorný nepokoj ma už netrápia, nespavosť je už tiež minulosťou a viem sa plne sústrediť na to, čo robím. Od semináru som prečítala už 3 knihy až do konca a do filmov sa viem ponoriť tak, že nič iné nevnímam. Niektoré filmy pozerám znovu, lebo veľmi veľa vecí som pred tým nepostrehla a mám pocit, akoby som pozerala nové filmy. A čo je pre mňa najviac, už dokážem byť v prítomnom okamiu. Lepšie povedané, prítomný okamih je to jediné, čo mám. Ako som už písala, ak vystúpim z prítomného okamihu, prichádza strach z budúcnosti a potom nasleduje panika, frustárcia až beznádej. Keď ale zostanem v prítomnom okamihu a sustredím sa na to, aby som sa v ňom cítila dobre, dobré veci zrazu pomaly, ale isto prichádzajú do môjho života. 

Ako som sa na týchto seminároch dovzvedela, tak tieto diagnózy, ako aj v mojom prípade ADHD, to sú nálepky, ktoré sú akoby zľahčeným (lenivým) spôsobom, ako riešiť hlbší problém. Lebo môj ADHD problém je od posledného semináru vyriešený. 

Dá sa povedať, že neschopnosť žiť v prítomnom okamihu, alebo môj vnútorný nepokoj, roztržitosť, poruchy spánku, stále mať potrebu byť zaneprázdnená, boli vlastne také moje pomôcky, ako ma ochraňovať pred mojimi najväčšími strachmi, s ktorými som si nevedela rady. Ak ste náhodou zažili v živote silné zážitky, možno ste bojovali o život, alebo prežívali vyľký strach, vedzte, že to má vplyv na vaše správanie a ak sa náhodou vidíte v tomto príbehu, alebo sú Vám niektoré zo správaní blízke, chcem, aby ste vedeli, že existuje spôsob, ako si to vyriešiť a cítiť sa lepšie.

• 

  Extra silný kolagén pre pohybové ústrojenstvo

  80,00 €
• 

  Hair it up (mesačné balenie)

  25,00 €

TAGS: životný štýl