Jana Earl - Fitness & Nutrition
-
Nájdi
Pokiaľ som sa nezačala venovať sebarozvoju a pracovať na sebe, myslela som si, že som proste na seba zobrala príliš veľa a nestarala sa o seba. Mala som aj nejaké záblesky toho, že asi som išla zlým smerom, ale to som si nebola celkom istá, či to tak je.
Už od mala som snívala, že budem slávna, chcela som pracovať v televízií, dokonca som bola aj na zopár kastingoch na moderátorku. Nevyšlo. Potom som išla žiť do Anglicka, kde som zostala 10 rokov. Išla som tam ako Au-pair a keďže moja angličtina bola slabá, neskôr som si našla prácu ako kitchen porter, čiže umývala som riady v reštaurácií. Keď som videla manažérov reštaurácie, potichu som im závidela a veľmi som chcela byť ako oni. Ja ako veľká karieristka, som si to dala za cieľ a začala na tom pracovať. O 5 rokov neskôr som sa stala manažérkou tejto reštaurácie a vtedy som pochopila, že keď si niečo zaumienim, aj to dosiahnem. Takto som postupovala ďalej, naberala som na zodpovednosti a kariérne som rástla. Práca bola moja najväčšia vášeň.
Keď už sa mi prelínali dni a život mi unikal pomedzi prsty, rozhodla som sa seknúť s mojou karierou v gastronómií a vrátila som sa na Slovensko. Zmenila som úplne prácu a začala som s blogom. Po chvíli ale na mňa prišla veľká únava, psychická únava, vyhorenie.
Vysvetľovala som si to tak, že v Anglicku som pracovala až príliš a zničila som sa fyzicky, keďže som vôbec nemala na seba čas a moje telo si len potrebuje oddýchnuť. Tak som si dopriala oddych a presťahovala sa k rodičom. Ubehol ale rok, druhý rok a ja som sa stále brodila tým istým bahnom. Moja práca bola stále blogovanie a predaj vlastných výživových doplnkov, ale vôbec som v tom nevidela zmysel a nebavilo ma to. A aj to bolo na mojej práci vidieť. Nevyžarovala z nej radosť, a príspevky neboli také plnohodnotné, ako mohli byť. Stále ale ďakujem Bohu, že pri mne stál a pomáhal mi tým, že mi posielal príležitosti, lebo ak to zoberieme na štýl - koľko do niečoho vložíte, toľko si aj odnesiete, bola by som dnes na mizine. Úplne som stratila vášeň do práce, vôbec ma nebavila, ale nejakým zázrakom som to ustála, za čo som veľmi vďačná.
Až som sa dostala na terapiu / semináre, kde sa mi začali veci rozlúskavať a začala som chápať dôvod môjho vyhorenia. To neprichádza len tak. Má to hlbšie dôvody.
Tak začnem pekne od začiatku. Keď som bola malá, žila som v tieni mojej staršej sestry. Teda aspoň ja som to tak v mojom malom detskom svete vnímala. Moja sestra bola veľmi živá, tak jej museli rodičia venovať všetkú pozornosť, aby im v nepatrnej chvíli nezrútila dom. Ja som bola naopak dobručká, vedela som sa celé dni sama prehrať, tak ma nechávali rodičia hrať sa. Moja sestra v 14 tych rokoch čítavala Hospodárske noviny a ja som jazdila na skateboarde. Moja sestra vyštuodvala 2 Vysoké školy a ja som robila reparát na strednej. Vidíte ten rozdiel?! Moja sestra robila rodičom radosť, ja veľmi ani nie.
Samozrejme, všetci boli očarení múdrosťou a vyspelosťou mojej sestry a ja som stále žiarlila na neustálu pozornosť, ktorú dostávala od okolia. Ja som už v tom čase žila v silnom presvedčení, že mňa nikto nemá rád, toto presvedčenie spôsobilo, že som nevidela lásku, ktorú som od rodičov dostávala a tak som pútala pozornosť svojím spôsobom a to rebelizmom. A čo sa deje, keď niekto rebeluje? Okolie na to reaguje negatívne, čiže vo mne to utvrdzovalo pocit, že ma nikto nemá rád. Bol to začarovaný kruh, z ktorého som sama nevedela von.
Veľmi som snívala o tom, že jedného dňa budem slávna, preto aj tie kastingy v TV alebo modelingové kastingy, a to len kvôli tomu, aby som aj ja dokázala celému svetu, že aj ja som dosť dobrá, že aj ja som šikovná, že aj ja si zaslúžim obdiv. Do všetkého, do čoho som sa pustila, tak som robila najlepšie, ako som vedela, lebo vnútorne som si stále hovorila, že ja vám všetkým dokážem, že aj ja bez vysokej školy dokážem byť úspešná. Toto bol môj hnací motor. Tlačila som sa niekedy až do extrému, lebo veď potrebovala som sa posúvať vyššie a vyššie. Moja posledná práca v Anglicku bola Operačný manažér pre jednu londýnsku firmu s tým, že som mala pod sebou 20 prevádzok po Londýne a ďalších 5 po Európe. Čiže to, čo som si zaumienila, sa mi aj podarilo dosiahnuť, dokonca aj viac.
Po návrate na Slovensko som si založila blog o zdravom životnom štýle, ktorý sa rýchlo stal veľmi obľúbený a to ma hnalo posúvať sa aj tu čo najďalej. Za dva roky som vyhrala ocenenie bloger roka a prišla som na trh s vlastnou značkou a výrobkami. Tu už som ale začínala dosahovať vyhorenie a brodila som sa tým mojím "bahnom".
Každou terapiou / každým procesom sa ponoríte hlboko do seba riešite si nejaké bloky a traumy z detstva. Neviem, kedy presne nastal zlom, kedy som došla do bodu, že som si toto všetko uvedomila, keďže svojmu sebarozvoju sa venujem už 2 roky, prichádzalo to tak postupne. Ale pochopila som, že tým, že som nedostávala dostatok pozornosti od rodičov (znovu podotýkam, tak som to ja vnímala, plus moji rodičia robili najlepšie ako vedeli), nadobudla som presvedčenie, že keď budem úspešná, tak ma budú mať všetci radi. A toto bol môj hnací motor. Keď som si ale vyčistila tieto moje traumy, odpoustila ľuďom, ktorí spôsobili môj pocit opustenosti, resp. nedostatok popzornosti, prestala som mať potrebu dokazovať celému svetu, že aj ja som dobrá, že aj ja viem byť úspešná. Dôvod všetkých našich vzorcov správania je, že v sebe nosíme nejakú bolesť, ktorá nás ovplivňuje, ktorá spôsobuje naše obmedzenia a limity, a preto je základom každého procesu / terapie pochopenie a odpustenie. Keď odpustíme, oslobodíme sa od toho, čo nás ťaží. Niekedy je to naozaj len možno malichernosť, ktorá sa nám v detstve prihodí, ale v nás to môže zanechať veľké stopy. Takto nás a naše správanie ovplivňuje okolie / spoločnosť.
Keď som sa očistila od môjho presvedčenia, keď som odpustila rodičom a okoliu, dostala som sa do bodu, kedy som zrazu nevedela kto som a čo chcem. Prečo? Lebo som už nemala potrebu nikomu nič dokazovať, prestala som žiarliť na sestru, prestala som mať potrebu vzbudzovať pozornosť, prestala som sa tlačiť na maximum, len aby som niečo dokázala. Zrazu mi na tom už vôbec nezáležalo, ale keďže ja som bola týmto hnaná celý život, zrazu nastane akosi prádzno. Ale o tom až na budúce.
Častokrát stačí jedna situácia, kde človek nedostane reakciu takú, akú by v tom momente potreboval, nedostane také to potvrdenie z druhej strany, že všetko je v poriadku, že naša chyba, naše zlyhanie nezmení ich postoj a lásku ku nám a bum, môže sa z toho vytvoriť trauma na život. Preto keď niekto tvrdí, že nemá žiadne problémy, alebo traumy, vedzte, že si ich len neuvedomuje. Každé fyzické ochorenie má nejaký hlbší psychický význam, je to nejaká ukrývajúca sa trauma hlboko v nás, inými slovami psychosomatika. Vidíte to krásne aj na mojom vyhorení, malo to omnoho hlbší význam, ako len fyzické prepracovanie.
Dôležité je dávať lásku, nielen keď je všetko ok, ale aj vtedy, keď ten druhý doslova rebeluje, vzdoruje, vtedy potrebuje lásku ešte viac. Môžem to potvrdiť podľa seba.
A ako to mám teraz po vyčistení tráum a presvedční? Na sestru už nežiarlim, teším sa z jej úspechov a rodičia i keď sa správajú, tak ako vždy, zrazu vidím a cítim kopec lásky, ktorú od nich dostávam.
janaearl.com
created by kovidesign
SLOVENČINA
ENGLISH
